Rusovský park

Rusovský park v minulosti a súčasnosti

Veronika Vagenknechtová (text z monografie Rusovce, 1998)

Časť intravilánu Rusoviec - Gerulata, je vyznačená ako časť opevnenia Limes Romanus na mape Rímskej ríše, ktorú v roku 63-12 pred n. l. vypracoval Marcus Vipsanius. Prvé písomné zmienky, pod menom Terra Uruzwar, pochádzajú z roku 1208. V roku 1266 kráľ Belo IV. daroval obec aj s hradom Herrandovi Hedervárimu, kráľovskému koniarovi a županovi Trenčianskej a Mošonskej župy. Jeho vnuk Jakub majetok v Rusovciach v roku 1297 vrátil kráľovi. Odvtedy bola obec niekoľkokrát v zálohu a mala niekoľko zemepánov.

V roku 1646 Štefan Zichy, predseda Uhorskej komory, získava panstvo Rusovce. Táto rodina sa stala takmer výlučným zemepánom obce na skoro celých 200 rokov. V druhej polovici 18. storočia tu vzniká vidiecke sídlo Zichyovského panstva a v roku 1802 sa vo viedenskom vydaní "Magyar hírmondó" spomína kaštieľ v Rusovciach ako najkrajší v Mošonskej župe.

Na mape prvého vojenského mapovania z roku 1763-1787 v mierke 1:28 800 je na mieste parku pravidelne členená plocha obohnaná murovaným oplotením. Záhrada sa rozprestierala juhovýchodne od kaštieľa a siahala k čeľadníku. Zo severovýchodnej strany bolo oplotenie pozdÍž rusovského ramena a na úrovni čeľadníka a kaštieľa uzatváralo štvorec. Bližší opis záhrady sa zatiaľ nenašiel, avšak je možné predpokladať, že okrem, v tom čase bežnej kvetinovej výsadby, bola záhrada dotvorená sochami a rôznymi inými umeleckými kamennými prvkami. V tomto období boli takéto pravidelné barokové záhrady v Bernolákove, Malinove, Stupave, atď. Vysokú zeleň tu nahrádzali v okrajových štvorcoch vysadené ovocné stromy, tiež nazývané "Štepnica". Vo štvorcoch boli vysadené tiež liečivé rastliny a zelenina. Tieto pravidelné útvary boli obyčajne lemované strihaným plotom vysokým 40-50 cm. V strede na križovatke ciest bola často ústredným motívom fontána.

Na severozápad od Rusoviec bola bažantnica patriaca panstvu v Kopčanoch - Kittsee (dnes ešte jestvuje a patrí do kat. územia Jarovce). Súčasťou bažantnice bola horáreň, niekoľko kôlní a v lesíku východne od bažantnice vtedy veľmi moderná stavba letohrádku.

Severne od parku je na vtedajšom ramene Dunaja vyznačená hrádza vybudovaná v rokoch 1775-87. Okrem toho sú vyznačené štyri mlyny a prevoz cez Dunaj.

Gróf Štefan Zichy-Ferraris ako pozornosť pre svoju manželku, bohatú Angličanku, prestavuje v roku 1845 rodové sídlo v barokovom slohu na zámok v tudorovskom štýle podľa vzoru anglických panských sídiel. Projekt vypracoval viedenský architekt František Beer - v tých rokoch vedúca osobnosť. Navrhoval aj prestavbu barokového sídla rodiny Schwarzenbergových v Hlubokej v južných Čechách. V roku 1848 sa v celkovom súpise budov panstva grófa Zichy-Ferraris v Rusovciach spomína už novopostavený kaštieľ a k tomu aj koniareň severne od neho. Všetky hospodárske budovy patriace ku kaštieľu boli postavené alebo stavebne upravené v tudorovskom štýle kaštieľa.

V roku 1856, keď bola vyhotovená katastrálna mapa v mierke 1:2880, je už baroková záhrada prebudovaná v modernom duchu anglických parkov. Oproti pôvodnej záhrade bola plocha parku zväčšená a južne od kaštieľa bola priamo napojená na novovybudované záhradníctvo (budova tiež v tudorovskom štýle). Charakteristické pre riešenie tejto časti až po Rusovské rameno - Starý Dunaj - sú rozsiahlejšie trávnaté plochy, ktoré sa striedajú s väčšími plochami vysokej zelene. Iba okrem dvoch paralelných, niekoľko metrov dlhých chodníkov od severovýchodnej fasády je celá cestná sieť nepravidelná a na mnohých miestach umelo ohýbaná. V okolí kaštieľa je niekoľko odpočinkových priestorov zahalených do vysokej zelene, mimo pohľadových osí a cestnej siete. Sem sa umiestňoval záhradný nábytok. Plochy, ktoré sú na mape bez prístupu z cestnej siete, len samostatne upravené v trávniku, slúžili pravdepodobne na umiestnenie prenosnej zelene alebo sôch z pôvodnej barokovej záhrady. Dve takéto plochy boli vo výhľade z juhovýchodného obytného krídla. Ďalšie dve boli súčasťou parteru pri severovýchodnej fasáde kaštieľa a dve boli pri odpočinkovej ploche východne od kaštieľa.

Juhovýchodne od dnešnej vyvýšeniny s murovanými základmi bola upravená plocha so špirálovito riešeným prístupom. Mohlo tu byť bludisko, alebo na vyvýšenine umiestnená malá záhradná architektúra.

Širšia prístupová cesta od vrátnice ku kaštieľu a ďalej k čeľadníku bola určená na prejazd kočom. Širšie komunikácie boli aj medzi kaštieľom a koniarňou, ako aj pri dnes už nejestvujúcom objekte (jazdiareň) v priestore "Japonskej záhrady" a od polovice parku smerom do zásobnej záhrady.

Pozoruhodné je, že na všetkých troch katastrálnych mapách je medzi kaštieľom a vstupom do koniarne väčšia plocha vysokej zelene, ktorá pohľadovo odčleňovala cestu pozdĺž koniarne od parku a kaštieľa.

V tejto časti parku sú ešte tri budovy, ktoré sa v súčasnosti v teréne nenachádzajú. Pri kostole sú dve stavby, z ktorých jedna bola pravdepodobne farou, resp. podľa farebného označenia to bola obytná budova s vyznačením hlavnej fasády. Druhá stavba, bližšie k čeľadníku, bola murovaná, ale nie obytná a po celom jej obvode bol priestor upravený zavalcovanou drťou. Bola hrobkou rodiny Zichy. Mimoriadne hustá tu bola aj cestná sieť. Tretí murovaný objekt bol obytný len v juhozápadnej časti a nachádzal sa medzi koniarňou a kaštieľom cca v priestore dnešnej "Japonskej záhrady". Podľa parcelového vyznačenia patrila budova do parku, odkiaľ bola aj prístupná dvoma parkovými chodníkmi. Pred vchodom do budovy sa parkový chodník rozšíril do väčšej plochy. Popri severozápadnej fasáde boli parcely až k budove delené pozdÍž jednotlivých obytných domov, čo znamená, že tu bolo niekoľko užívateľov.

Veľkosť budovy bola cca 85 x 7-12 m. Vzhľadom na blízkosť kaštieľa môžeme predpokladať, že tu mohla byt' jazdiareň alebo palmový skleník. Obidve stavby boli v tom období architektonicky rovnako náročne riešené ako kaštieľ a tak nenarúšali jeho okolie ani prostredie parku. V prípade jazdiame bola na murive popínavá zeleň, ktorá včleňovala pomerne veľký objekt do prírodného prostredia.

Smerom na severovýchod bola na prelome 19. a 20. storočia plocha parku rozšírená až za upravené a zúžené Rusovské rameno, u ktorého ešte vtedy pretrvával názov "Starý Dunaj". Plocha v tomto čase mala iba charakter upraveného lužného lesa, do ktorého sa prechádzalo cez Rusovské rameno dvoma drevenými mostíkmi. Vychádzajúc z hustoty cestnej siete bola plocha využívaná prevažne pre jazdu na koni alebo v koči. V juhovýchodnej časti sa napájala na parcelu nazývami "Schweitzer Weide" - Švajčiarsky pasienok. Medzi týmto pozemkom a parkom bola horáreň, ktorej sa v tom čase tiež hovorilo "Švajčiareň".

Išlo tu o špecifikum tejto doby, keď sa návrat k prírode demonštroval aj pasením dobytka v okrajových častiach parku, resp. pasienok sa napájal na park a pasúci sa dobytok bol v priehľadoch pozorovateľný z parkových chodníkov. Lesovňa alebo "Švajčiareň" v tomto prípade bola aj súčasťou parku a budova ako taká bola architektonicky riešená spolu s ostatnými hospodárskymi budovami na zodpovedajúcej úrovni. Pri prechádzkach sa panstvo zastavilo v lesovni, kde bola celá spoločnosť pohostená najčastejšie mliekom, chlebom a maslom, prípadne tvarohom alebo syrom.

Úprava prírodného prostredia sa takto rozšírila aj na plochy pasienkov a poľnohospodárskej pôdy, kde sa sledovalo druhové zloženie skupín stromov, ktoré sa uplatňovali v pohľadoch. V roku 1872 kaštieľ a majetky kúpil od dedičov grófa Zichy-Ferraris (brat Félix s manželkou) gróf Hugo Henckel von Donnersmarck pre svoju manželku Lauru. Hlavne jeho zásluhou tu bol vybudovaný jeden z naj dokonalejších chovov koní v tom čase v Európe. V období do roku 1881, keď bolo druhé katastrálne meranie v mierke 1:2880, bol východne od parku vybudovaný žrebčinec "Hugo méntelep" a zregulované Rusovské rameno cez park. Celá plocha žrebčinca a bola projektovaná ako samostatný ucelený areál s výraznými stavebnými prvkami (vstupná brána). Zariadenie a celková organizácia vychádzala z najmodernejších poznatkov tej doby. Regulácia rusovského ramena mala vplyv aj na čiastočnú zmenu trasovania cestnej siete na oboch stranách ramena. Úprava cestnej siete okolo kaštieľa bola zjednodušená zrušením niekoľkých ťahov.

K juhozápadnej fasáde predpokladanej jazdiame bol pristavený obytný dom a objekt už nebol prístupný z parku. PozdÍž severozápadnej fasády bolo zrušených niekoľko záhrad a stodôl a plocha bola čiastočne scelená. Prístup do "Jazdiame" bol urobený pravdepodobne z druhej strany cez zrušené záhrady.

Najväčšie zmeny v úprave parku sú zaznamenané až na katastrálnej mape z roku 1902. K týmto zmenám došlo ešte v období vlastníctva rodiny grófa Henckel von Donnersmarck. Spomínaný rozvoj jazdectva a chov jazdeckých koní si vyžiadal aj ďalšie priestory. Do roku 1881 bola oproti čeľadníku vybudovaná nová maštaľ pre dostihové kone vrátane jazdiarne, pravdepodobne krytej. Bola to nepravidelná kruhová stavba s vonkajším polomerom 85-100 m.

V katastri obce juhovýchodne od intravilánu bol vybudovaný nový majer v neogotickom slohu včítane kaplnky. Bol nazvaný podľa manželky grófa Henckel von Donnersmarck, Laury, Lauramajer.

Prakticky od roku 1856 bola rešpektovaná hranica parku, hlavný vstup, severný hospodársky vstup a záhradníctvo. Čeľadník bol v tejto dobe z parku vyčlenený oplotením a v južnej časti pozdÍž záhradníctva bola od parku oddelená tzv. Laurina záhradka.

Tak ako pri každom parku, aj v Rusovciach bola v každom vývojovom období príručná záhrada, odkiaľ bola počas celého roka zásobovaná kuchyňa v kaštieli. Súčasťou záhrady boli aj produkčné skleníky, zeleninové a kvetinové záhony, ovocné sady a neskôr - koncom 18. a počas 19. storočia - aj plochy s okrasnými drevinami.

Plocha záhrady, resp. záhradníctva už v roku 1856 priamo nadväzovala na juhovýchodnú hranicu parku a spojitosť s ním bola udržiavaná aj priamym napojením cestnej siete z parku do záhrady. Súčasťou záhrady bol už v tomto obdobi aj byt záhradníka postavený na hranici medzi parkom a záhradou. Plocha ovocného sadu bola podľa vtedajšieho zvyku včlenená do parku. Bolo to, predovšetkým pre oživenie zobúdzajúcej sa prírody prvými kvetmi ovocných stromov (mapa z roku 1856, parc. č. 10). Tento stav pretrval prakticky do roku 1872, kedy kúpil celý majetok gróf Hugo Henckel von Donnersmarck.

V súlade s celkovým trendom neskoršieho obdobia anglických parkov aj tu dochádza k väčšiemu včleneniu a zahusťovaniu plochy vysokou zeleňou a tým k zmenšovaniu trávnych plôch. Na trávnikoch sa vysádzajú mnohé solitéry, avšak ponechávajú sa typické priehľady a pohľady. V dôsledku toho sa tiežpostupne zahusťuje cestná sieť, na ktorej sa v krátkych intervaloch striedajú lúčne a lesné časti. PozdÍž severovýchodnej fasády kaštieľa bola v šírke cca 8 m časť trávnika zrušená a upravená zavalcovanou drťou ako parkový chodník (mapa z roku 1902). Približne na pôvodných miestach (mapa z roku 1856 a 1881) boli južne a severovýchodne od kaštieľa zachované dva odpočinkové priestory, kde sa umiestňoval prenosný záhradný nábytok. Bielo natreté drevené lavičky boli spolu s ostatným záhradným nábytkom prenesené a na zimu odkladané na chránené miesto.

PozdÍž celej budovy predpokladanej jazdiame bola vybudovaná parková cesta s tým, že po oboch stranách bol obnovený vstup do budovy.

Po roku 1881 bola na nádvorí založená kvetinová kruhová výsadba, ktorá bola po roku 1906 doplnená, resp. nahradená bazénom s fontánou. Cestná sieť bola okolo kruhovej výsadby a spájala vstupy do kaštieľa. Na fasáde nádvoria minimálne do roku 1905 bol do výšky prvého poschodia popínavý vinič. Na oboch nárožiach nádvoria boli kandelábrové svietidlá.

Na rozdiel od predchádzajúcich úprav boli okolo roku 1902 ďalšie kruhové kvetinové záhony severovýchodne od kaštieľa, pred nádvorím a tiež vo výhľade z obytných priestorov na juhovýchodnej fasáde. Je to typický prvok neskorého obdobia anglických parkov, ktoré takto postupne prechádzajú do zmiešaného štýlu.

Dnešný vyvýšený priestor so staršími základmi pri platanovej aleji je v rámci cestnej siete rešpektovaný len ako rozšírená plocha okružnou cestou prístupná z juhu. Druhá vyvýšenina s porastom stálezelených drevín je vyznačená ako priechodná rozšírená plocha. Z tohto však nie je možné zistiť, aká tu bola úprava a či tu vôbec nejaký altánok stál. Starší ľudia existenciu altánku nepotvrdili. Dva drevené mostíky na Rusovskom ramene v parku (mapa z roku 1881 mostíky sú žlté, to znamená drevené) boli do roku 1902 trochu posunuté a nahradené betónovými. Mostík bližšie ku kaštieľu bol menší, užší, s jedným oblúkom. Druhý mostík bol širší, s dvoma oblúkmi.

Druhá časť parku za Rusovským ramenom bola po roku 1881 založená celkom nanovo. Nakoľko celá táto plocha susediIa s pozemkami majiteľa, bolo odtiaľto niekoľko prechodov do voľnej prírody a to predovšetkým pre jazdu na koni. Tak ako v okolí kaštieľa, aj táto plocha bola zakladaná v duchu neskorého obdobia anglických parkov. Vynímajúc obvodovú zeleň, prevažujú tu Iúčne porasty so solitérmi, resp. so skupinami solitérov. Pôvodné bežné porasty sú dopÍňané našimi domácimi druhmi ihličín, ktoré sú postupne vysádzané na chránené plochy. Ich majstrovským zoskupením vznikli mnohé malebné prírodné scenérie, ktoré sa uplatnili v početných priehľadoch a pohľadoch. Na osi kaštieľa bol pri východnej hranici vybudovaný murovaný altánok (mohol mať aj menšiu rozhľadňu), ktorý bol v priehľade viditeľný z kaštieľa. Je to jediný altánok, ktorý je doložený v mape.

Po smrti grófky Henckel von Donnersmarck dedičia v roku 1906 predali kaštieľ grófovi Elemírovi Lónyaymu a jeho manželke, korunnej princeznej Štefánii, vdove po korunnom princovi Rudolfovi. Hneď sa začína s modernizáciou kaštieľa, zavádza sa ústredné kúrenie a sociálne zariadenia. Pre zabezpečenie zvýšenej potreby vody pre modernizované soc. zariadenia bola vybudovaná juhovýchodne od kaštieľa na hranici parku vodárenská veža. Nakoľko sa nachádza v parku, bola obdobne architektonicky riešená ako kaštieľ, mala prvky neogotického slohu. Súčasťou bola aj žumpa severne od "Japonskej záhrady", tesne pri Rusovskom ramene. Tu sa zbierali všetky odpadové vody z kaštieľa a pravidelne sa vyvážali. Nepúšťali sa do ramena, ktoré tieklo okolo.

Obnova parku bola zverená záhradníkom prizvaným z Anglicka, ktorí sa sem neskôr pravidelne vracali a osobne riadili väčšie úpravy. Od roku 1903 bol hlavným záhradníkom Josef Smetana z Čiech, ktorý bol vo svojej funkcii menovaný záhradným inšpektorom a mal na starosti park. Vrchným záhradníkom pre škôlku bol Mathias Streck (1885-1955). Za zeleninovú a kvetinovú záhradu bol zodpovedný rakúsky záhradník Hanenkampf, ktorý sa po vojne vrátil do Rakúska. Pôvodná príručná záhrada sa rozširuje na záhradníctvo, ktoré je pomenované podľa manželky grófa Lónyayho "Stephaneum". Už v roku 1912 vychádza štyrikrát ročne katalóg s ponukou rozličných druhov ovocných, listnatých a ihličnatých okrasných stromov, krov a rastlín. Ponuka má vyše 100 strán. Rastliny mohli byť podľa potreby zaslané aj poštou.

V čeľadínci bola cez 1. svetovú vojnu zriadená nemocnica a sama grófka Štefánia tu robila hlavnú sestru.

Po roku 1906 bolo postavených v záhradníctve aj niekoľko skleníkov a budov. Tieto slúžili ako byty zamestnancov, prípadne kancelárie a sklady. Architektonicky boli prispôsobené jestvujúcej stavbe.

Spolu s úpravami kaštieľa sa robili aj úpravy v parku. Na nádvorí boli z kaštieľa odstránené popínavé dreviny. PozdÍž juhovýchodnej a severovýchodnej fasády boli upravené terasovité záhony so strihanými buxusmi, resp. tismi a sochárskou výzdobou. Je možné, že časť z nej pochádzala ešte z barokovej záhrady. Všeobecne sa dá povedať, že to boli zozbierané prvky s rôznou historickou a výtvarnou hodnotou. Boli doplnené aj v tom čase sériovo vyrábanými vázami a žardiniérami (podobne ako v Hlohovci a Sokolovciach).

Ďalšou úpravou, ktorá vznikla po roku 1906, bolo vytvorenie pravidelnej skalky s pergolou v blízkosti kaštieľa, nesprávne tiež nazývanej "Japonská záhrada". Plocha bola založená na mieste staršej stavby (pravdepodobne jazdiareň) a za ňou sa rozprestierajúcej záhrady. Mala tvar štvorca so stranou 40 m. Smerom do stredu trikrát terasovito klesala, pričom šírka terasy bola 8 m. V strede bol menší bazén s fontánou. Na terasách boli s geometrickou presnosťou vysadené do ihlanu strihané tisy a v nepravidelných útvaroch rôzne nízke trvalky skalničky. Zo severozápadnej strany "Japonskej záhrady" bola do polkruhu stavaná pergola (tehlové murivo stÍpov a drevená konštrukcia). Na stĺpoch pergoly boli osadené popínavé ruže a po jej obvode zo strany parku bola udržiavaná cca 2 m vysoká stena z tisu. Priestor medzi "Japonskou záhradou" a pergolou bol tiež geometricky rozčlenený cestičkami. V kvetinových záhonoch boli inštalované rôzne sošky, kvetinové vázy (tak ako okolo kaštieľa) a pod. Okrem toho tu bolo ešte niekoľko guľovito (priemer cca 2 m) strihaných tisov.

Tento stav opisuje bývalá zamestnankyňa rodiny Lónyay, p. Kollerová, ktorá sa na inú úpravu tohto priestoru počas svojej služby (1926-45) nepamätá.

K priloženým katastrálnym mapám sa zatiaľ nenašli žiadne parcelné protokoly, kde by bolo možné podľa parcelnej identifikácie zistiť o akú stavbu v priestore "Japonskej záhrady" išlo.

Až potiaľto je popísaná história kaštieľa a parku v Rusovcíach, známeho nielen u nás. Žiaľ, skutočnosť je iná. Každé vývojové obdobie prinášalo nejaké zmeny, ale každý majiteľ sa pri zmene snažil o kultúru prostredia či už hospodárskych priestorov alebo parku. Posledná parková úprava na ploche cca 30 ha nadväzovala na okolitú krajinu, kde aj bežná hospodárska stavba zapadala svojou architektúrou do prostredia.

Vybudovaníe jazdeckej plochy a chov jazdeckých koní dostalo do popredia nielen vtedajších majiteľov, ale aj samotné Rusovce. Ďalší majitelia rozvojom záhradníctva a škôlkárstva dostali do povedomia Rusovce pravideIným vydávaním katalógov ponúkaných rastlín. Široký sortiment ponúkaného rastlinného materiálu bol aj na dnešnú dobu pozoruhodný, čo zabezpečovalo aj prosperitu podniku. Starší ľudia si ešte dodnes pamätajú krásne upravené záhony a čistotu a poriadok nielen v záhradníctve ale aj v skleníkoch.

Dnes sú Rusovce už prímestskou oblasťou Bratislavy a mnohé sa tu zmenilo, niečo by sa však dalo aj obnoviť. V posledných rokoch napr. stúpa záujem o jazdectvo. Tu v Rusovciach je pôvodná plocha známej jazdeckej školy Hugo méntelep prakticky zachovaná a snáď by sa dalo aj dnes uvažovať o jej dobudovaní o využívaní pre rekreačné zázemíe Bratislavčanov. Postupnou úpravou a očistením priestoru by prechádzky do prírody okolo Dunaja boli atrakciou najmä pre návštevníkov zo zahraničia.

Záhradníctvo, ktoré bolo známe pod názvom Stefaneum bolo, žiaľ, v poslednom čase narušené rozhodnutím o výstavbe rodinných domov, ktoré zaberajú časť záhrady. Každý kto má vlastnú záhradu, alebo má blízky vzťah vie, že nakúpiť priamo u záhradníka zo záhrady, kde si môže po celý rok vybrať materiál priamo na mieste je najlepšie. Takýto nákup v kultúrnom, čistom a upravenom prostredí záhradníctva je zážitkom pre každého a v každom veku. Dnes sa už trochu rozbieha podobný obchod, ale veľmi často na malej ploche, v nevhodných priestoroch a pod. Záhradníctvo Stefaneum majiteľ založil preto, aby mu prinášalo finančný zisk. Snáď aj v súčastnosti upravené záhony v kultúrnom prostredí upravených pôvodných účelových stavieb by zvýšili záujem nielen veľkoodberateľov, ale aj jednotlivých záujemcov, ktorí by pritom navštívili Rusovce.